Staroorientálne štáty
1. Charakteristika staroorientálnych štátov
2. Mezopotámia
3. Staroveký Egypt
4. Ostatné orientálne civilizácie
1. Charakteristika staroorientálnych štátov
1.1 Dejiny starovekého Východu: zahrňujú historický vývoj najstarších východných štátov, ktoré sa rozprestierali na rozsiahlom území severovýchodnej Afriky, Ázie. Len v úrodných územiach Nílu, Tigrisu, Eufratu, Indusu, Gangy napomáhali priaznivé prírodnné podmienky uz v štvrtom tisícročí pred Kr. vývoju polnohospodárstva založenému na umelom zavlažovaní.
1.2 Hlavné znaky :
1. hospodárenie s vodou
2. hlavný výrobca je sloboný človek- príslušník roľníckej občiny
3. spôsob vlády- orientálna despocia
4. panovník vo svojich rukách sústeďoval politickú, hospodársku aj náboženskú moc
5. väčšina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárskej výrobe ostatok v remeelníckej výrobe
6. politická moc sa zakladala na hospodárskej moci
1.3 Charakteristika staroorientálnych štátov:
a) hospodárstvo : poľnohospodárstvo založené na zavlažovaní, zavlažovacie zariadenia patria štátu
b) prírodné podmienky: subtropiké podnebie, striedanie obdobia daždov s obdobím sucha
c) vrstvy obyvateľstva : hlavné vládnucé vrstvy ( panovník + vojaci, úradníci a kňazi), hlavné pracovné sily ( roľníci, remeselníci)
d) forma vlády: orientálna despocia = centralizovaná neobmedzená vlád panovníka ( všetci sú podriadení a musia plňiť panovníkovu vôľu) s byrokratickým aparátom, panovník vystupuje ako zástupca Boha. Oslabením despocia začína hospodársky úpadok.
2. Mezopotámia
2.1 Vnik, hospodárstvo, mestské štáty
Dnes územie Iraku. V rokoch 3100 až 3000 pred Kr.r. vznikla na rozsiahlej holej náplavovej rovine v južnej Mezopotámii medzi Eufratom a Tigrisom prvá vyspelá civilizácia. Jej archeologické korene siahajú najmä v severnej oblasti Mezopotámie ďaleko do praveku (okolo roku 7000 pred Kr.). Neskôr sa obrábanie pôdy prenieslo zo svahov pohorí do záplavovej oblasti južnej Mezopotámie, zúrodnenej umelým zavlažovaním (závlahové hospodárstvo).Tu vznikli v 5. tisícročí pred Kr. početné malé sídla, z ktorých sa vyvinuli prvé mestá, ktoré boli hospodárskymi a politickými centrami rozsiahlejšieho územia.
Obyvatelia boli predovšetým roľnící, ale aj remeselníci, obchodíci a pastieri. Úrodná pôda poskytovala vhodné podmienky na pestovanie obilnín, rozšírené boli aj ovocné sady.Aby spoločnosť funogovala, bolo potrebné prerozdeliť poľnohospodárske i remeselné výrobky a služby medzi jednotlivé skupiny obyvateľstva.Celú organizáciu práce a prerozdeľovanie spočiatku riadili príslušníci chrámu - kňazi a pisári, neskôr panovník so svojou družinou.Vládcovia v jednotlivých mestách sa pokladali za potomkov bohov a vyžadovali božské pocty. Bývali v palácoch, odkiaľ riadili štát.Takáto spoločnosť už bola pomerne zložitá a sociálne rozdelená - vznikli prvé štáty.
2.2 Akadská ríša
Celá oblasť Mezopotámie sa rozdeľovala na niekoľko častí: na severe to bola Asýria, strednej časti Babylonia a na juhu Sumer. Až do polovice 3. tisícročia pred Kr. boli mestské štáty samostatné. Viedli samostatnú zahraničnú politiku, len v prípade potreby sa spájali do väčších celkov. Zmena tohto systému prišla nástupom vlády Sargona (prvý kráľ), ktorý bol semitského pôvodu, v meste Kiš v strednej Mezopotámii (v Babylonii). okolo roku 2340 pred Kr.. Sargon založil nové hlavné mesto Akkad a začal viesť rozsiahlu výbojnú politiku. Podmanil si mestá v Babylonii, ukončil vládu Sumeru a začal budovať prvýrozsiahly teritoriálny štát – Akkadskú ríšu. Vytvoril aj nový administratívny aparát (podľa schopností a nie rodových vzťahov). S titulom ,,kráľ štyroch svetových strán” podnikal výboje až na pobrežie Stredozemného mora. Avšak táto ríša sa po približne 150 rokoch rozpadla (2200 pred Kr.) a v Mezopotámii sa na krátke obdobie znovu obnovili samostatné mestské štáty. V nasledujúcom období sa z mezopotámskych mestských štátov vyvinuli dve nové veľké ríše: Babylonská ríša na juhu a Asýria na severe.
2.3 Starobabylonská ríša
(1894 – 1594 pred Kr.).Na konci 3. tisícročia pred Kr.prenikli do Mezopotámie semitské kmene Amoritov(Amorejcov). Keď prenikli na územie Mezopotámie, podmanili si jednotlivé mestá a vytvorili vlastné štáty. Preberali sumerskú kultúru a vzdelanosť, používali klinové písmo, a tým vytláčajú Sumerov. Najsilnejším štátom sa stal Babylon v strednej časti Mezopotámie. Jeho najvýznamnejší panovník Chammurapi (vládol v rokoch 1792 – 1750 pred Kr., 6. v poradí) si postupne podmanil celú Mezopotámiu. Výnimočnosť Chammurapiho spočíva v tom, že nielen vojensky zjednotil celú Mezopotámiu, ale aj právne pomocou Chammurapiho zákonníka. Tento kódex obsahoval zákony o postavení obyvateľov ríše (tri základné skupiny: privilegovaní, slobodní a závislí), o postavení rodín a upravoval hospodárske vzťahy. Opieral sa nielen o centralizovanú moc, ale aj o vojsko. Bol najvyšší vojenský, politický predstaviteľ.
3. STAROVEKÝ EGYPT
3.1 Zjednotenie (vznik)Egypta, hospodárstvo
Politický, hospodársky a kultúrny vývoj ani jednej z krajín neovplyvňovali geografické podmienky natoľko ako v Egypte. Prírodné podmienky členia krajinu, ale aj izolujú obyvateľstvo poriečia Nílu od ostatných rovnocenných kultúr a sú príčinou vzniku špecifickej formy hospodárenia, rozkvetu, ale aj úpadku. Aby mohli poľnohospodárske osady využívaťkaždoročné záplavy rieky Níl, museli sa spájať do väčších celkov (po grécky nomy), a tie vytvorili dve rozsiahle oblasti – Dolný Egypt v ústí Nílu a Horný Egypt na strednom toku Nílu. Po čase sa obe časti spojili (okolo 3100 pred Kr.) a vytvorili jednotný štát, v ktorom bolo veľmi významné závlahové hospodárstvo. Podľa legendy bol zakladateľom Meni. Hlavné mesto zjednotenej ríše bol Mennofer (po grécky Memfis). Vládca sa nazýval faraón, ktorý sústreďoval centralizovanú politickú, náboženskú i súdnu moc. Pokladali sa za bohov a vytváral si podľa potreby rozličné úrady, do ktorých dosadzoval príslušníkov rodiny. Egypt sa členil na vyššie územné celky – nomy, ktoré riadili rodový náčelníci. Významné postavenie v štátnej správe mali pisári, pretože často len oni a kňazi jednotlivých chrámov ovládali zložité egyptské obrázkové písmo – hieroglyfy. Egyptské dejiny sa delia podľa vládnucich rodov – dynastií a všetci vládcovia sa delia do 31 dynastií a na niekoľko období.
3.2 Stará ríša (2635 – 2135 pred Kr.)
Nazýva sa aj obdobím pyramíd alebo ,,zlatým vekom Egypta”, pretože toto obdobie je charakteristické stavbou monumentálnych pyramíd, čiže hrobiek araónov. Najstaršia z nich je Džóserova z 3. dynastie (stupňovitá). Najväčšie pyramídy si však nechali postaviťpanovníci 4. dynastie – Chufu, Rachef a Menkaure pri mestečku v Gíze neďaleko Káhiry. Stabilnou črtou obdobia Starej ríše je stabilná moc faraóna a legendárnosť historických faktov.
3.3 Stredná ríša (2061 – 1785 pred Kr.)
Nákladná výstavba pyramíd, na ktorých pracovali tisícky roľníkov, vyčerpala krajinu natoľko, že koncom 3. tisícročia pred Kr. vypukli nepokoje a vzbury. Moc panovníka bola narušená nielen znútra, ale aj nájazdami kočovných kmeňov. Po 150 rokoch sa podarilo tento chaos a rozklad zastaviť. Senvosret I. dosadil verných služobníkov (podľa schopnosti) namiesto rodových náčelníkov do jednotlivých nomov. Pre koniec obdobia Strednej ríše je charakteristické oslabenie moci panovníka a rozpad krajiny na niekoľko častí kvôli preniknutiu kočových kmeňov Hyksósov.
3.4 Nová ríša (1552 – 1070 pred Kr.)
Počas obdobia 18. – 20. dynastie bola krajina opäť zjednotená a moc panovníka upevnená. Za vlády Thutmosa III. (1490 – 1436 pred Kr.) Egypt dosiahol svoj najväčší rozsah. Kňazi boha Amona mali obrovskú moc v krajine, kontrolovali rozsiahle územia, vyberali dane a riadili vnútornú a zahraničnú politiku. Ich moc sa pokúsil zlomiť Amenhotep IV. (1365 – 1347 pred Kr.). Založil nové mesto Achetaton, kam sa presťahoval. Zmenil si meno na Achnaton. Namiesto kultu boha Amona začal presadzovať kult boha Atona – Slnečného kotúča. Jeho ženou bola Nefertiti. Po smrti Achnatona sa Nefertiti musela i so svojim synom Tutanchamónom zmieriť s Amonovými kňazmi, a tak zaniklo prvé monoteistické náboženstvo v dejinách ľudstva.
3.5 Neskorá ríša (okolo roku 1200 – 30 po Kr.)
Je to obdobie postupného úpadku Egyptskej ríše, charakteristické rozpadom krajiny na niekoľko častí a moc vládcov sa obmedzila len na určité územia. Napokon ho v roku 525 pred Kr. dobyli Peržania. Neskôr Alexandra Macedónskeho povýšili na svojho panovníka, po jeho smrti Ptolemaiovcov.
4. OSTATNÉ ORIENTÁLNE CIVILIZÁCIE
4.1 MALÁ ÁZIA
4.1.1 Vznik Chetitskej ríše
Okolo roku 2000 pred Kr. sa do strednej časti Malej Ázie – na Anatólsku plošinu – sťahovali pastierske indoeurópske kmene Chetitov, ktorí boli zväčša pastieri, ako aj remeselníci a obchodníci. Spočiatku sa zakladali menšie mestské štáty, ktoré v 18. storočí pred Kr.zjednotil Anitaš. Hlavným mestom zjednotenej Chetitskej ríše sa stala Chattušaš. Na čele štátu stál kráľ ako najvyšší politický a náboženský predstaviteľ. Existoval kontrolný orgán kráľa – kráľovská rada.
4.1.2 Rozkvet a úpadok ríše
Už v najstaršom období Chetiti začali výboje do Sýrie a Palestíny. V roku 1594 pred Kr. chetitský kráľ Muršiliš I. dobyl Babylon. Avšak po ani nevyhratej, no ani neprehratej bitke pri Kádeši (1274 pred Kr.) s Egyptom, začal úpadok Chetitskej ríše a okolo roku 1200 pred Kr. jej zánik spôsobil nájazd morských národov. Chetiti používali klinové písmo, ktoré rozlúštil až v roku 1915 český bádateľ Bedřich Hrozný.
4.2 SÝRIA
4.2.1 Vznik obchodných miest
Cez sýrske územie prechádzali obchodné cesty, a preto tu vznikali veľké obchodné mestá. Na severe Ugarit a Ebla. Ďalšími obchodnými mestami v Sýrii a vo Fenícii (medzi Sýriou a Palestínou) boli Tyros, Sidón a Byblos. V 3. tisícročí pred Kr. sídlili na týchto územiach semitské kmene, od začiatku 2. tisícročia ich vystriedali kmene Amorejcov. Územie Sýrie a Fenície ležalo medzi silnými štátmi, ktoré ich dočasne ovládli (napr. Chetiti, Egypťania, Chammurapi). Keď boli Sýria a Fenícia nezávislé, vládli v nich bohaté obchodnícke rodiny. Feničania boli výborní námorníci a obchodníci. Plavili sa pozdĺž severnej Afriky, kde si zakladali obchodné osady. Roku 814 pred Kr. založili Kartágo.
4.2.2 Vznik hláskového písma
Kvôli potrebe zapisovať rôzne obchodné zmluvy došlo k zjednodušeniu písma a vytvoreniu hláskového písma. Vtedy malo okolo 30 znakov, a preto sa rýchlo rozšírilo a dnes tvorí základ nášho písma – latinky.
4.3 PALESTÍNA
4.3.1 Zjednotenie
Južná časť medzi Malou Áziou a Afrikou sa nazýva Palestína. Na tomto území sa usadili kmene Izraelitov, ktoré sa okolo roku 1025 pred Kr. zjednotili pod spoločnou vládou kráľa Saula. Jeho nástupca Dávid si za hlavné mesto vybral Jeruzalem.
4.3.2 Rozdelenie štátu a úpadok
Po smrti Dávidovho syna Šalamúna sa jednotný štát rozdelil na dve časti: severné (Izrael) kráľovstvo s hlavným mestom Samaria a južné (Judské) kráľovstvo s hlavným mestom Jeruzalem. Nejednota a spory medzi kráľovstvami spôsobili dobytie oboch území Asýrčanmi.
