Rímska ríša

Rímska ríša je jedným z koreňov európskej civilizácie. Bola to ríša , ktorá čo do veľkosti nemala v dovtedajších dejinách obdoby. Vďaka jej výbojom sa do veľkej časti sveta preniesla helenistická kultúra a umenie. Rimania boli dobrí vojaci, cieľavedomí dobyvatelia, ale aj vzdelaní rečníci, umelci, filozofi.  Apeninský polostrov mal oveľa priaznivejšie podmienky na poľnohospodársku výrobu, ako boli v Grécku. Nachádzajú sa tu dve rieky (Pád na severe, Tiber v strede).Na Sicílii a na juhu Itálie pestovali obilie, vinič, olivové stromy. Sú tu ložiská kovových rúd a stavebného materiálu.  Žila tu pestrá zmes národov. Najstarší, pôvodní obyvatelia: Sardovia-Sardínia; Sikáni a Sikeli-Sicília a Ligurovia na severových. pobreží.

 Etruská civilizácia 

 Etruskovia sa pravdepodobne prisťahovali na sever od rieky Tiber po r. 1 000 p.n.l.. Ich pôvod nie je presneznámi.Nikdy nevznikol jednotný štát, ale niekoľko mestských štátov, ktoré tvorili federáciu.Moc mala v rukách aristokracia. Zakladali mesta - Spina, Bologna, Mantua, Pompeje.Venovali sa poľnohospodárstvu, remeselnej výrobe.

Umenie

Steny hrobiek mŕtvych zdobili rozsiahlymi freskami (mnohé výjavy z trójskej vojny a gréckej mytológie). Etruskí kováči vyrábali sochy: Kapitolská vlčica, Mars z Todi. Od Grékov prebrali písmo, písali sprava doľava. Dodnes nie je úplne rozlúštené.

 Vznik Ríma:

V polovici 8. str. p.n.l. sa na pahorkoch pri rieke Tiber asi 25 km od mora usadzovali kmene Italikov. Spočiatku sa venovali pastierstvu a poľnohospodárstvu. Pod vplyvom Etruskov a ostatných vyspelejších kmeňov si zakladali mestá. Podľa rímskej legendy , ktorú zachoval vo svojom diele rímsky historik Titus Livius bol Rím založený roku 753 p.n.l. Trójsky hrdina Aeneas priviedol vraj po dlhom blúdení Trójanov do Latia. Stal sa zaťom kráľa Latina, keďže si zobral za manželku jeho dcéru Laviniu. Časom Trójania splynuli s Latinmi v jeden kmeň. Stredom Latia sa stala Alba Longa, kde panoval rod Aeneov. Kráľovej dcére Ree Silvii sa narodili v meste dvojčatá Romulus a Remus, budúci zakladatelia Ríma. Pokladali ich za synov boha vojny Marsa.V tom čase panoval v meste kráľ Amulius, ktorý pozbavil trónu otca Rey Silvie. Keď sa Amulius dozvedel o narodení dvojčiat obával sa o svoju moc, a preto rozkázal hodiť dvojčatá do rozvodneného Tibera. Tok rieky vyvrhol deti na breh. Na ich plač pribehla vlčica a dojčila ich vlastným mliekom. Opustené deti našiel kráľovský pastier, ujal sa ich a vychovával vo svojom dome. Keď chlapci vyrástli postavili sa na čelo vzbúrených pastierov a zabili Amulia, čím sa vlastne pomstili. Zaumienili si postaviť mesto na tom mieste, kde ich našiel pastier, a kde boli vychovaní. V hádke, ktorá vznikla medzi bratmi o to, po kom mesto pomenovať, Romulus zabil svojho brata a mesto pomenoval po sebe Roma-Rím. 

Rímske kráľovstvo: 

Najstaršie obdobie vývoja Ríma sa označuje ako kráľovské. Kráľ bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát, ktorý mal poradnú funkciu. V senáte boli zastúpení predstavitelia najvýznamnejších rodín. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene a tie na kúrie. Na základe tohto rozdelenia sa muži schádzali na kúrijných snemoch. Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina, ktorú okrem manželov a ich detí tvorilo aj všetko služobníctvo. Každá rodina mala k dizpozíci pôdu. Zvyčajne na nej pracovali všetci členovia rodiny.  V najstaršom období kráľovstva mala v rukách moc rodová aristokracia, ktorá vlastnila najviac pôdy alebo mala najväčšie stáda dobytka. Potomkovia týchto rodín sa nazývali patricijovia a rozhodovali o väčšine záležitostí štátu. Široké vrstvy roľníkov a remeselníkov plebejci nemali takmer žiadne práva.  V Ríme sa v 6. storočí pred Kristom prejavil silný vplyv Etruskov. Etruskovia, sú pre históriu veľkou záhadou. Známi sú hlavne svojimi veštcami a posmrtnými mestami (nekropolami). Rím bol pod ich nadvládou 150 rokov a Rimania sa stali ich dedičmi. Prevzali od nich napr. odev , gladiátorské zápasy a každodenné zvyky. Počas etruskej vlády sa v Ríme vystriedalo 7 kráľov(prvý bol Romulus). Piatym rímskym kráľom sa stal Tarquinius Priscus , ktorý pochádzal z Tarquinie. Rím za jeho panovania nadobudol vzhľad európskeho mesta, mal široké ulice, mal vybudovaný vodovod, odpad odvádzal kanál vybudovaný pod ulicami. V polovici 6. storočia pred Kristom rástol vplyv bohatých obchodníkov a remeselníkov. Preto šiesty Rímsky kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy). Rozdelil obyvateľov Ríma podľa majetku do piatich majetkových tried (majetkový cenzus) a podľa toho odstupňoval ich politické práva: 

 1. Patricijovia-vyhradili si právo na senát , svetské i kňažské úrady.. Najstarší členovia patricijských rodín tvorili senát, poradný kráľov zbor , ktorý mal 300 členov . Všetci dospelí muži radiaci sa podľa kúrie tvorili kuriátny snem (comitia curiata) 

 2. Plebejci-neprivilegovaní občania. Patrili sem drobní slobodní remeselníci v mestách a slobodní roľníci na vidieku. Boli síce osobne slobodní , ale pre nemajetnosť nemali nejaké práva. Nemohli sa zúčastňovať na sneme, nemohli uzatvárať právoplatné manželstvo s patricijmi, nemali právo užívať štátnu pôdu.. Plebejci boli povinní si plniť všetky občianske povinnosti, najmä vojenskú službu. Časom časť plebejcov zbohatla a tým, že sa vyrovnala patricijom hospodársky, vyrovnala sa im aj politicky, takže patricijovia im už nemohli odoprieť rovnoprávne postavenie v štáte. 

 3. Klienti- boli slobodní občania, ktorý sa stali závislými od urodzených a bohatých Rimanov. Boli takými istými členmi rodiny ako deti a boli pod ochranou hlavy rodiny, ktorý im bol patrónom. Patróni boli povinní postarať sa o živobytie svojich klientov. Obyčajne im pridelili kus pozemku alebo im zabezpečili nejaké remeslo. Na znak závislosti boli klienti povinní svojmu patrónovi odovzdávať istú časť svojho zisku. 

4. Otroci- boli úplným vlastníctvom svojho pána , ktorý mohol s nimi ľubovoľne zaobchádzať. Starých a chorých otrokov predávali. Najväčšie trhy boli v Ríme na ostrove Dele a v Kartágu. Na trhu bolo niekedy na predaj aj 10 000 otrokov. Pri verejnom predaji zavesili otrokovi na krk tabuľku o jeho pôvode, veku, zdraví, telesnej a duševnej schopnosti. Otroci sa delili na štátnych a súkromných. 

 5. Prepustenci - oslobení otroci. Prepustenie na slobodu sa konalo verejne alebo súkromne. Pán sa stal prepustencovým patrónom. Aby mal z čoho žiť dostal od svojho pána kúsok pozemku, malú záhradku, niekoľko kusov dobytka alebo mu pán zabezpečil nejaké remeslo. Prepustenci nemali manželské práva a nesmeli zastávaťúrady. 

Reforma Servia Tullia obmedzila moc rodovej aristokracie a vytvorila predpoklady na prudký rozvoj Ríma ako mestského štátu. Posledným rímskym kráľom za ktorého už etruská moc začala upadať bol Tarquinius Superbus(Spupný), keďže zneužíval svoje postavenie voči obyvateľom Ríma a nútil ich pracovať pri výstavbe verejných budov, Rimania sa vzbúrili. Počas vojny so susedným kmeňom sa rozhodli, že kráľa zbavia moci a namiesto neho si budú každoročne voliť úradníkov, ktorí budú vykonávať kráľovské funkcie. Tak sa Rím v roku 510 pred Kristom zbavil etruskej nadvlády. Tento rok sa pokladá aj za koniec kráľovstva.

. Rímska republika

 Termín republika pochádza z latinského pomenovania res publica – obec (štát), vec verejná, vedenie verejných záležitostí. V období republiky boli funkcie súvisiace s riadením štátu rozdelené medzi každoročne volený zbor úradníkov(magistrát). Úradníkom sa bolo možné stať voľbou alebo menovaním. Konzulou, prétorou a cenzorou volili na centuriátnom sneme. Kurulských edilov a kvestorov na tribútnom sneme. Voliť sa mohol občan: 

a, telesne i duševne zdravý 

b,.plnoprávny rímsky občan 

c, keď skončil l0-ročnú vojenskú službu 

d, keď viedol bezúhonný život 

e,. mal predpísaný vek 

Na čele štátu stáli dvaja konzuli - najvyšší vojenský velitelia, správcovia štátu a sudcovia. Pri výkone úradu ich sprevádzalo l2 liktorov - sluhov, ktorí pred nimi nosili symboly moci ( zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori, ktorých moc sa rovnala moci konzulov. Zo začiatku boli dvaja a ich úrad trval rok. Počet prétorov sa časom zvyšoval až sa ustálil na 8.Nižšími úradníkmi boli kvestori, starali sa o finančné záležitosti štátu a edilovia mali na starosť bezpečnosť a poriadok v Ríme. Každých päť rokov boli volení cenzori. Ohodnocovali majetok rímskych občanov, podľa majetku ich zaraďovali do jednotlivých majetkových tried. Cenzori takisto zostavovali zoznam senátorov. Keď nastali ťažké časy, alebo časy vojenských porážok, Rimania si menovali do čela štátu diktátora, ktorý mal neobmedzené právomoci nad životom a smrťou všetkých obyvateľov. Všetky úrady v Ríme boli čestné neplatené funkcie. Predvolebná kampaň si však vyžadovala veľké peniaze, takže o úrady sa mohli uchádzať len príslušníci bohatých rodín, ktoré vlastnili predovšetkým pôdu. 

2. Medziobdobie: 

 Rím musel už od svojich začiatkov viesť vojny proti okolitým kmeňom ako boli Volskovia, Aequovia,Samniti, Latinovia a v neposlednej rade Etruskovia. To malo za následok rozširovanie jeho územia. V roku 390 p.n.l. vpadli do Itálie Galovia, ktorí boli pre Rimanov o niečo tvrdší oriešok. Rím bol vydrancovaný a bol nútený zaplatiť výkupné. Rimania sa však spamätali a v odvete nepriateľa rozprášili. Rím sa čoskoro vzchopil a znova začal expandovať. Na juhu si, po dobytí Tarenta, podmanil aj konfederáciu gréckych miest. Tým nepomohla ani vojenská pomoc epirského kráľa Pyrrha, ktorý Rimanov viackrát porazil, no zakaždým s veľkými stratami (Pyrrhovo víťazstvo). V roku 265 p.n.l. je dobyté posledné etruské mesto Volsínie a Rím sa stáva pánom Itálie.  Obdobie prvých dvoch storočí rímskej republiky bolo vyplnené bojom plebejcov za zrovnoprávnenie patricijmi. Plebejci začali využívať skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska: odmietali slúžiť vo vojsku, odchádzali z Ríma na pahorok Aventinus a hrozili vytvorením vlastného štátu(tieto odchody sa nazývali secesie). V republike sa majetkové rozdiely medzi patricijmi a plebejcami postupne vyrovnávajú, no patricijovia sa odmietajú vzdať svojich privilégií. Nakoniec tým dosiahnu vytvorenie ľudových tribúnov, ktorí zastupujú plebejcov v senáte a majú aj právo veta!. Domy tribúnov mohli slúžiť ako azyl pre každého. V Ríme sa od najstarších čias súdilo podľa obyčajového práva. V rokoch 451 - 449 p.n.l. vznikla desať členná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo. Zákony boli napísané na 12 bronzových tabuliach- deus decinta tabullarum (zákony 12 tabúl, visiacich na Fóre). Nimi sa musel riadiť každý občan, čo vedie k zrovnoprávneniu oboch vrstiev. Na základe majetkových pomerov sa utvárajú nové spoločenské triedy. Najvyššia je zmiešaná vrstva noblitov (boháčov- úradnícka aristokracia) a najnižšia proletárov, ktorí sú prakticky bez majetku (na nich sa odvolávajú ľudia ako Marx a Lenin). 

Kríza republiky 

 Z dobytých území mimo Itálie sa stávajú provincie. Pôvodní vládcovia mohli ostať pri moci v prípade, že prejavili ochotu spolupracovať. Je tam však dosadený rímsky prokurátor, ktorého hlavnou starosťou bolo, aby do Ríma prúdili peniaze z daní. V provinciách Rimania šíria helénsku kultúru, prevzatú po Grékoch. Okrem toho do nej primiešavajú aj prvky svojej . Stavajú chrámy pre svoje božstvá a svoje typické stavby ako amfiteátre čí kúpele. Na dobytých územiach má však prioritu výstavba slávnych rímskych ciest, vedúcich prevažne k centru ríše („všetky cesty vedú do Ríma“).  Z provincií začína prúdiť do Itálie veľké množstvo otrokov a lacného obilia. Domácim malým roľníkom sa preto darí zle. Ich prácu nahradzujú otroci a majetky sú zaberané latifundistami (veľkostatkármi). Nemajú inú možnosť a odchádzajú do Ríma, kde sa živia hlavne predávaním svojich „hlasov“, zvyšuje sa korupcia. Túto situáciu sa snažia zachrániť bratia Gracchovci (Tibérius Sempronius-tribún ľudu v r. 132p.n.l. a Gaius Sempronius-tribún ľudu od 122-121 p.n.l.) pozemkovou reformou, určujúcou maximálnu veľkosť majetku, ktorý môže jedinec vlastniť a priznaním rímskeho občianstva všetkým obyvateľom Itálie (rímsky občan totiž mohol voliť, dostával pravidelné prídely oleja, vína a mal nižšie dane).

Pre tento cieľ sa snažili získať podporu širokých vrstiev, populári (populus-ľud). Obaja bratia však boli zavraždení. Medzi populármi (ďalším ich predstaviteľom bol reformátor armády Gaius Marius, ktorý vytvoril žoldniersku armádu, títo vojaci mali záujem bojovať lebo dostávali od štátu žold, výzbroj, výstroj, pôdu a časť koristi.) a optimátmi (optimus-najlepší), orientujúcich sa na najvyššie vrstvy sa začínajú vyostrovať vzťahy. Vypukne viacero občianskych vojen. Na čele populárov stál Gaius Marius a jeho súperom sa stal Lucius Cornelius Sulla. Sulla odchádza do Malej Ázie bojovať proti Mithridatovi VI., populári a Marius ovládnu Rím, Sulla sa však vracia, prenasleduje populárov a vydáva zákony obmedzujúce moc tribúnov ľudu, vracia sa na východ. Marius a Lucius Cornelius Cinnaovládnu Rím a vydávajú proskripcie(zákony, podľa ktorých mohol hocikto beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok).Sulla sa opäť vracia a necháva si udeliť v roku 83 p.n.l titul diktátora na neurčito. 

 Povstanie otrokov

 Vďaka víťazným vojnám sa do Itálie dostalo množstvo otrokov, ktorí mali bezprávne postavenie. Po 1. krát sa vzbúrili na Sicílii v rokoch 138 – 132p.n.l., 2. vzbura nasledovala v r. 104 – 101p.n.l. No v roku 73 sa ríša opäťotriasa v základoch, keď vypuká najväčšie otrocké povstanie (73 - 7l p.n.l.). Je vedené skupinou gladiátorov, ktorí ušli z gladiátorskej školy v meste Capua, na čele so partakom. Spartakus vytvoril z otrokov pravidelnú armádu porážajúcu jednu rímsku légiu za druhou. Plnú kontrolu nad vojskom zveruje senát Liciniovi Crassovi. Ten povolá posily zo všetkých častí impéria a nakoniec s desiatimi légiamiami poráža Spartaka (v r.7l p.n.l.pri Brindisiu). Zajatých 5 000 otrokov Rimania ukrižujú a „vyzdobia“ nimi cestu Via Apia, z Capuy do Ríma. Prvý triumvirát Najväčší rímsky boháč Marcus Licinius Crassus(vyznamenal sa pri potlačení Spartakovho povstania, majetok získal pri sullovských proskripciách). sa v roku 60p.n.l spája s Gnaeom Pompeiom(disponujúcim najväčším počtom légií) a hrdinom bojov v Hispánii Gaiom Juliom Caesarom(pochádzal so starej aristokratickej rodiny). Je vytvorený prvý triumvirát a tým si títo traja delia ríšu. Caesar potom odchádza do Gálie (Francúzsko, Švajčiarsko, Belgicko), kde využíva svojho vojenského génia a za sedem rokov poráža zjednotené galské kmene, na čele s Vercingetorixom (bitka pri Alesii 52 p.n.l). Na toto obdobie sa viažu aj komixy o Asterixovi a Caesar tu píše svoje De bello gallico (Zápisky o vojne galskej). Na jeho úspechy však začína žiarliť Pompeius, podporovaný senátom, ktorý po smrti Crassa (53 p.n.l.) ostáva v Ríme „sám“. Chce ho zbaviť vládou nad Gáliou. Caesar musel ísť do Ríma obhájiť sa. No nešiel sám, ale na čele armády ako víťazný generál. Prekročil riečku Rubikon, tvoriacu severnú hranicu Itálie (vtedy jeho alea iacta est - kocky sú hodené) a tiahol na mesto. Pompeius utiekol na východ, kde zmobilizoval svoje vojská, no Caesar ho porazil. Nakoniec Pompeius ušiel do Egypta, kde ho miestny kráľ Ptolemaios XIII. nechal zavraždiť dúfajúc, že sa zavďačí Caesarovi. Caesar však až taký nadšený nebol, zosadiť Ptolemaia a dosadil tam jeho sestru Kleopatru. Po ďalších bojoch na východe (po bitke u Zely, jeho veni vidi, vici - prišiel som videl som, zvíťazil som) sa ovenčený úspechmi vracia do Ríma. Tu necháva zreformovať kalendár (juliánsky) a po sebe pomenuje 7. mesiac. Osvedčuje sa aj ako múdry vládca a od senátu zbiera jeden titul za druhým. Je z neho doživotný diktátor, pontifex maximus (najvyšší kňaz), či veliteľ všetkých légií. Caesar je de facto pánom impéria no chce si to potvrdiť aj oficiálne a byť vyhlásený za kráľa (rex). No to je slovo, ktorého sa niektorí Rimania boja ako čert kríža. Preto ho skupina senátorov na čele s jeho nevlastným synom Brutom a Cassiom dobodá v senáte pod pompeliovou sochou (jeho posledné slová kai su teknon -“aj ty syn môj?!“).Stalo sa tak na marcové ídy, 15. 3. roku 44 p.n.l. Vrahovia však nemali konkrétny plán a ušli z Ríma. 

Druhý triumvirát 

Caesarovým dedičom a nástupcom sa stal jeho synovec Gaius Octavius, ktorý sa spojil s ďalšími jeho stúpencami, Marcom Antoniom a Marcom Aemiliom Lepidom. Bol vytvorený druhý triumvirát. V roku 42 p.n.l. porazili Antonius s Octaviusom vojsko Bruta a Casia v bitke pri Filippách, porážka republikánov. Podobne ako ich predchodcovia aj oni si rozdelili sféry vplyvu pričom Antonius dostal na starosť východ, vrátane Egypta. Tam sa dal do kopy s Kleopatrou, s ktorou sa oženil, pričom sa rozviedol s Octaviusovov sestrou. Hrozilo, že sa ríša rozpadne. Pánom v Ríme na čele s Octaviánom sa to samozrejme nepáčilo a potom ako bol Lepidus poslaný do vyhnanstva, si to títo dvaja medzi sebou rozdali. Rozhodujúcim stretom bola námorná bitka pri gréckom myse Actia v roku 31 p.n.l., kde bol Antonius porazený potom, ako 60 egyptských lodí zamierilo na otvorené more. Antonius opustil svojich vojakov, ušiel do Egypta a spolu s Kleopatrou spáchali samovraždu. Egypt, posledná helenistická monarchia, sa tak stáva súčasťou impéria . Oslavovaný Octavius sa vracia do Ríma predstierajúc, že mu ide o zachovanie republiky, dostáva od senátu všetky Caesarove hodnosti. V roku 27p.n.l. prijíma meno Augustus (vznešený), pomenuje podľa seba 8. mesiac a stáva sa prvým cisárom (od slove caesar). Znamená to koniec republiky. 

 3. Cisárstvo 

 3. 1.Principát

 Principát je charakteristický tým, že sa cisár stále delí o moc so senátom a má titul princeps inter pares (prvý medzi rovnými). Augustus si nechával pravidelne obnovovať tzv. prokonzulské impérium, ktoré mu zabezpečovalo najvyššie velenie v armáde. Za víťazstvá nad nepriateľmi mu bol udelený titul imperátor. Mal zvláštnu osobnú stráž prétoriánov, ktorí chránili cisárov život. Vystupoval ako tribún ľudu a ako cenzor vykonával ohodnocovanie majetku Rimanov a bol aj najvyšší kňaz.  Svojho adoptívneho otca Gaia Julia Caesara vyhlásil po smrti za boha a sám sa označoval za syna božského Júlia Za Augustovej vlády (27 p.n.l - 14 n.l.) začína, po 100 rokoch občianskych vojen pre ríšu, konečne obdobie blahobytu a mieru (pax romana). Augustovo meno sa spája aj s mohutnou výstavbou Ríma. V meste pribudlinové stavby v štýle gréckej architektúry. Sám Augustus na konci panovania prehlasoval: „prevzal som mesto tehlové a zanechávam ho mramorové“. Aby nedochádzalo k vzburám, podporoval chudobných obyvateľov v Ríme, organizoval gladiátorské zápasy, realizoval tak heslo “chlieb a hry″..  Počas jeho vlády tvorili aj najznámejší básnici ako Ovídius a Publius Vergilius Maro-epos Aeneas. Najviac vynikol historik Titus Livius, ktorý napísal Dejiny Ríma od založenia mesta.  Paradoxom je, že za Augustovej vlády pokoja utrpelo impérium jednu z najstrašnejších vojenských katastrôf vo svojich dejinách. V roku 9 n.l. sú tri légie veliteľa Quicinia Vara obkľúčené a úplne zničené Germánmi v Teutoburskom lese v Nemecku. V nemeckých učebniciach je to prezentované ako vôbec prvé víťazstvo nemeckého národa. Na samého Augusta táto správa zapôsobila ako blesk z jasného neba. Cisár sa na polroka utiahol do samoty, pričom na neholil ani nestrihal, trieskal si hlavu o stenu a zúfalo vykrikoval: „Varus, Varus, vráť mi moje légie!“. Aj keď táto porážka prišla v dobe, keď Rím ešte ani zďaleka nedosiahol svoj územný vrchol a i naďalej zažíva rozkvet, znamenala kľúčový moment v histórii Európy. Bitka v Teutoburskom lese totiž znamenala koniec Augustovým plánom posunúť hranicu ríše o 400 km na sever. No keby sa mu to podarilo, bolo by nemožné, aby sa tu o 200 rokov zrodili početné germánske kmene, ktoré boli hlavnou príčinou jej pádu v 5. storočí. A tu vyvstáva otázka, či by vôbec padla Rímska ríša. Keď Augustus nemohol rozšíriť svoje územie na sever, začal podporovať Germánskych náčelníkov, ktorí boli priateľsky naklonený Rímu. Tak na území Českej republiky vzniklo Marobudovo kráľovstvo a po jeho zániku na území Slovenska Vanniovo kráľovstvo (21-51n.l.).  Augustovi následníci sústavne cisársku pozíciu upevňovali a návrat k republike už neprichádzal do úvahy. Po jeho smrti nastupuje Tiberius (14-39 n.l.) a potom zopár cisárov, preslávených hlavne svojimi úchylkami. Takýmto príkladom bol 3. cisár Caligula (39-44). Tomu sa za svojho krátkeho panovania podarilo svojimi rozmarmi úplne vyčerpať štátnu pokladnicu, naplnenú jeho predchodcom. A to napríklad svojimi nákladnými orgiami za 10 mil. sesterciov, či kúpaním sa v parféme. Veľké sumy peňazí minul na to, aby dal lode v zálive v Baiach ukotviť za sebou v dĺžke troch míľ, lebo ako mladému mu jedna veštkyňa povedala, že jeho šance stať sa cisárom sú asi také ako prejsť tento záliv suchou nohou. Tohto cisára zrejme poznačila mladosť strávená vo vojenských táboroch (caligula - vojenská topánočka). Jeho incestné sexuálne radovánky s vlastnými sesternicami boli dosť aj na zhýralý Rím. Svojho obľúbeného koňa menoval za senátora a dal mu postaviť mramorovú stajňu so slonovinovým žľabom. Sám seba prehlásil za boha a začal prenasledovať prvých kresťanov. Jediné jeho vojenské ťaženie spočívalo v tom, že vypustil zajatcov, ktorých nechal znova pochytať. Na jednej pláži dokonca prikázal svojim mocným legionárom zbierať mušle s tým, že ide o korisť odňatú oceánu. Je zarážajúce, že sa takémuto indivíduu podarilo vládnuť až 4 roky kým to Rimanov konečne nenaštvalo a nebol zavraždený svojou osobnou strážou (po ňom nastúpil Claudius, 44-54). Z podobného súdka bol aj 5. cisár Nero (54-68)Ten nechal vyvraždiť celú svoju rodinu, väčšinu senátu i svojho učiteľa, filozofa Senecu. O sebe sa domnieval, že je geniálnym básnikom. Roku 64 dal podpáliť Rím, vtedy údajne sedel pri okne svojho paláca, dívajúc sa na horiace mesto písal básne a rozplýval sa nad svojou genialitou. Z požiaru obvinil kresťanov a mnohých z nich dal aj popraviť. Nero bol aj jediným rímskym cisárom, ktorý spáchal samovraždu. Ním zároveň vymiera julskoklaudijská dynastia a nastupujú Fláviovci (Vespasián, Galba, tyran Domitian,...), z nich najvýznamnejší bolTitus (79-81). Titus sa ešte preslávil potlačením Židovského povstania v Palestíne (70), pri ktorom bol zrúcaný Šalamúnov chrám v Jeruzaleme, z ktorého ostal len Múr nárekov. Za tohto cisára je po 20 rokoch dokončený najväčší amfiteáter Koloseum pre 70 000 divákov. S jeho menom sa spája aj jedna z najväčších prírodných pohrôm ľudskej histórii. V roku 79 n.l. vybuchla sopka Vezuv, ktorá pochovala veľké mesto Pompeje. 

Adoptívny cisári

 Na prelome storočí začína panovať Trajánus „Dobyvateľ“ (98-117), z dynastie tzv. adoptívnych cisárov, bol adoptovaní M. Cocceia Nervu, za ktorého po dobytí Dákov (Rumunsko) a Peržanov v Mezopotámii dosahuje ríša najväčšiu rozlohu. Ďalší cisári už nevedú výbojné vojny, ale snažia sa o udržanie území. Jeho nástupca Hadrianus(117 - 138) na tento účel budoval obranný val Limes Romannus (u nás prechádzal cez Devín), ktorý mal v Británii podobu tzv. Hadriánovho valu (je to akýsi kamenný múr).V jeho úspešnej politike pokračuje Antoninus Pius(138 - 161) V druhej polovici storočia panuje „filozof na tróne“ Markus Aurélius Antoninus(161 - 180). Ten bol nútený veľkú časť vlády stráviť na severe, kde sa pokúšal zastaviť nápor germánskych Markomanov a Kvádov. Tu vzniká jeho dielo Hovory k sebe samému. Počas zimy roku 179 prezimujú jeho vojaci pri Trenčíne, v germánskej osade Laugarício , na trenčianskej skale sa zachoval nápis. V tomto období ustupuje otrokárstvo a nastupuje kolonát. Z otroka sa stáva kolón, ktorý dostáva pôdu a platí na ňu poplatky. 

 Po Auréliovej smrti nastáva úpadok ríše. Nastupuje éra vojenských cisárov, dosadzovaných legionármi. Na tróne sa striedajú skoro ako deň s nocou. Za polstoročie sa ich vystrieda viac než 30(Commodus, Septimus Severus, Alexander Severus..), pričom sa dá hovoriť o veľkej kuriozite, ak niektorí z nich zomrie prirodzenou smrťou. Okrem toho je naraz zvolených viac cisárov, ktorí potom zápasia o moc medzi sebou, čo ríšu zákonite oslabuje. K tomu sa pripájajú aj útoky barbarov (barbaros - cudzinec) na všetkých frontoch. Na východe sú to Pardi a Novoperzká ríša, na západe nejednotní Germáni (Vizígoti a Ostrogóti). Úpadok sa načas podarí zastaviť za cisára Diokleciána (284-305). Tomu sa nápor barbarov podarí zmierniť. Zaviedol tetrarchiu, rozdelil ríšu na 4 časti so 4 hlavnými mestami a 4 panovníkmi. Keď mal potom pocit, že je hotovo, urobil to, čo žiadny jeho predchodca. Zbalil si veci a odišiel na odpočinok do Splitu v dnešnom Chorvátsku. Dioklecián panoval absolutisticky, bez senátu a ním sa končí principát a nastupuje dominát, v ktorom má panovník titul dominus et deus (pán a boh). 

 3. 2. Dominát:

 Diokleciánova tetrarchia sa ukázala ako nefunkčná, lebo jednotliví tetrarchovia miesto toho, aby sa starali o barbarov, radšej zápasili medzi sebou. Snažil sa obnoviť hospodársku stabilitu ríše, zaviedol nové peniaze –solidy. Nezávisle na tetrarchii si legionári zvolili za cisára Konštantína I. Veľkého (306-337). Konštantínovi, vôbec prvému kresťanskému cisárovi (313 – vydaný milánsky edikt, kresťanstvo sa stáva povoleným náboženstvom), sa po niekoľkoročných občianskych vojnách podarí ríšu opäť zjednotiť. V roku 324 zakladá zo starej gréckej osady Byzantion na Bospore nové hlavné mesto ríše Konštantínopol (neskôr Carihrad, dnes Istambul). Uvedomil si totiž, že poloha Ríma, ktorý teraz stratil dominantné postavenie v impériu nesúce jeho meno, je nevýhodná na spravovanie tak veľkého územia. Posledným cisárom celej ríše je Theodosius (374-395). Je zároveň posledným z veľkých rímskych cisárov, no jeho vláda je už poznačená blížiacim sa koncom. Na základe jeho závetu je v roku 395 ríša definitívne rozdelená na 2 časti: Západorímsku s hlavným mestom Rím, kde vládol Honorius a prevládala tam latinčina a na Východorímsku s onštantinopolom, kde vládol Arcadius a hovorilo sa tam po grécky. V tomto období sa udiali veľké klimatické zmeny, v dôsledok ktorých je vysychanie stepí v strednej Ázii. Spôsobí to pohyb miestnych nomádskych kmeňov, veľké sťahovanie národov, hlavne Hunov. Vytvárajú tzv. hunský kmeňový zväz. Tí sa vydávajú na východ, no sú zastavení Čínskym múrom a tak sa obrátia na západ. Ako lavína vpadnú do Európy a vyvolávajú pohyb národov. V r. 375 zničili gótsku ríšu, góti sa ale ešte pred hunskou katastrofou rozdelili na Ostrogótov a Vizigótov. Viacero germánskych kmeňov požiada o pomoc Rimanov. No namyslení a „nadradení“ Rimania sa odmietajú s nimi o tom vôbec baviť. Germáni tlačení Hunmi preto vpadnú do ríše, kde ich vyčerpané légie už nevládzu zastaviť. Vandali dokonca prenikajú až do Afriky, kde sa usadzujú. V roku 410 je Rím , prvýkrát po 800 rokoch, vydrancovaný Alarichom,kráľom Vizigótov. Neskôr sa Rimania ešte ako tak pozviechajú, spoja sa s Vizigótmi a porazia Hunov vedených Attilom (bič Boží) v roku 451 v bitke na atalaunskych poliach. Tím neostáva nič iné, len sa vrátiť do Ázie. Je to však len labutia pieseň a posledný záblesk slávy tisícročnej ríše. Klinec do rakvy jej uštedrí vodca germánskych Skirov Odoaker, ktorý v roku 476 n.l. zosadzuje 18-ročného Romula Augustula, posledného západorímskeho cisára. Znamená to koniec Západorímskej ríše. Východorímskej sa bude dariť lepšie a ako Byzantská prežije až do roku 1453. Zánik západorímskej ríše zároveň znamená koniec jednej epochy ľudstva, končí totiž starovek a začína stredovek.